Krátke postrehy

I.

Dnes, dnes mám rande so svojím m(i)estom, na mobile som povolil všetky cookies, na rohu vo vychytenej cukrárni si dám čokoládové cookies s kúskami mandlí, aj keď mi mandle už dávno vybrali. Pozoruje ma urban kamera, ktorej som už dávno povolil snímať moje kroky ako informáciu o mojich osobných údajoch a pocitoch, som poučení a učiť sa mi dnes už nechce, dnes sa chcem odovzdávať.

Každú chvíľu očakávam dobré správy z centra pre hranie a logistiku, aj keď kultúra logistiky ide dolu kopcom tak rýchlo ako kolobežky rozhádzané po chodníkoch. Zmením si motívy na smajlíky, kvetinky a líšky, usmiati chlapíci v tričkách a teplákoch sa jašia, ako hovorím šťastný deň.

Prichádza podvečerná kultúra, na vernisáži stromov a tušových obláčikov, si pani s pohárom vína spomína aká bola sexi a veru svet sa točil a točil do zbláznenia. Čo nevidieť jej rozopínam podprsenku a perom kreslím na zadok usmiate slniečka, počúvam a rozdávam sa. Vonku prší, všetko sa napĺňa potrebami, listy a ruky sa vystierajú, voda je život.

Vraciam sa domov, vnímam všetky tie štruktúry a omietky, na schodoch vybudovaných zo štrukturálnych fondov rozlievam fair trade kávu, všetko pomaly do seba zapadá. Odposlal som posledné príspevky a len tak preskakujem akože kaluže.

II.

Presne vyšpecifikované tendencie vnútorných pochodov môjho alter ega zaujali bližšie nešpecifikovanú umelú inteligenciu a teraz mi posiela reklamy plné sračiek, zbytočných vecí a octanových mastí. Na dovolenku mám ísť skoro zadarmo na ostrov, kde budem nadarmo čakať na zázrak leta na pláži plnej najvoňavejších opaľovacích krémov a škárovacieho silikónu. Nekončiaca škála sledovaniachtivých digitálnych myšlienkových lídrov sa mi pchá do modrého svetla, budú zachraňovať moje vnútornosti nadvyživené vitamínmi a matcha kokteilmi, zjavne lenivosťou nezhnijem doma na gauči, ak ich budem nasledovať, teda nie pešo, ale svojím nefyzickým profilom. Intermediálny, industriálny a inteligentný mlynček melie kosti na prach, myšlienky na omáčku na špagety a presmajlíkované srdcia tlačí do granúl pre hladné psy s kozími hlavami. Celkom nový podcast predstavuje novú sériu, nové náboje fixami popísané, som autonómny, počúvam to sám v kancelárii so slúchadlami na ušiach, jednotlivé epizódy sa mi zarývajú do zadku ako slipy, a už je to vonku, nové a kompozitné hodnoty dnešného dňa očarujú Merlina, jeho družinu a určite aj mňa. Pochodeň zase svieti, náplň dňa plná obojpohlavných operácii smerujúcich hore a viac je za nami, dávam colu a chipsy, fajčíme v kruhu pri popolníku vonku, v kancelárii mi dali priesvitnú stenu, tam sa už nedá ani masturbovať.

III.

„Must have“ spišské párky z letáku obchodného reťazca dnes nasýtia jedného hladného, teda konkrétne mňa. Musím však ešte spočítať koľko kalórii môže prejsť mojím ústnym otvorom, hodinky mi ukazujú čas a počet spálených kalórii, márne však v exceli porovnávam hodnoty „chcem“ a „môžem“. Tabuľka s rozhodovacou právomocou je nekompromisná, najprv musím hodinu skákať alebo súložiť alebo utekať, aby sa poetické bravčové kalórie nepremenili pod mojím pupíkom na tukové vankúšiky značky Tatra rezort. Vyberám si sex, ale manželka je už nekoitálne uspokojená z práce, tak si vyberám skákanie, koleno je proti, párky vkladám späť do chladničky. Je jar, dám si pažítku husto posolenú, to bude ono.

Dnes je nový diel seriálu Hra o porcelánové tróny, sadám k telke a otváram víno.

IV.

Pavúčik skákavka roztomilá sedí na liste a listuje v mobile štyrmi nohami a ôsmymi očami, hľadá novú sieť, najlepšie wifi a bez hesla. Pozor, vyskakuje od radosti!

V.

Zo spojnice krku a trupu mi začali vyrastať chobotničie chápadlá. Najskôr som ich holil, potom strihal a zakrýval ortopedickým nákrčníkom. Dnes sa už nehanbím, proces konvergencie s týmto živočíšnym druhom sa zavŕšil a ľudia ma berú takého aký som, na polovicu človek a trošku chobotnica, som tzv. chobočlovek (octohomo). Keď sa ma niekto pýta, čo to mám, odpovedám, že som prišiel z gréckych bájí a to stačí, ľudia sú dnes náchylný veriť premiestňovaniu v čase a vychádzaniu hrdinov z televízora. Je pravda, že keď sa v MHD nedržím rukami, ale visím pomocou chápadiel pár centimetrov nad zemou, prevládne v buse mierna nervozita, ale to sa časom poddá. Ale inak je táto zmena  vysoko produktívna, viem uvariť naraz polievku aj hlavné jedlo, telefonovať aj pracovať, štrikovať aj spať (chobotnica menej spí ako človek, tak musím chápadlá niečím zamestnať) a tiež som dobrý ako brankár a teamleader v skladovom hospodárstve. Záverom, túto zmenu môžem len odporučiť, stačí jesť veľa vitamínu D, modré farbivo zo spiruliny, jedlý gél a samozrejme je potrebné často meniť farbu. Otázkou ostáva, koľko budem mať o rok o dva sŕdc?