V tento skorý príjemný letný čas sa v mnohých domácnostiach pečú bublaniny, jahodová či ríbezľová, tie sú proste „naj“. Keď už zjem polovicu plechu, aby som sa zmestil do nohavíc, musím si dať trenky/nohavičky sťahovačky ako náš pán premiér na oslavách MDŽ. Zrniečka zo zrelých krásnych plodov malých rozmerov vyťahujem zo zubov polospiac na gauči, sú to zrnká múdrosti.
Na bublaninu je viacero receptov, asi každá gazdinká/gazdinec má ten svoj, jemne iný, dedičný. Ja by som len povedal, že nemám rád, keď sa na vrch sype múčkový cukor, jednak ho už pán Múčka má málo a jednak mi nikdy nerobilo dobre jeho vdychovanie cez nos(c). A priznám sa ešte k jednému, ja ju mám rád, keď je už trošku obschnutá, možno je to nejaká obskúrna pamiatka z detstva, boli sme traja chalani…
Na začiatku je potrebné obrať ríbezle či jahody. Na hlave mám starý pokrčený zašednutý klobúk zo Španielska značky Calimero, slnko je ešte také ploché, vstať skoro ráno sa mi už nepodarilo, ale zase žena chce piecť už o desiatej. Mravce mi lezú po rukách a nohách, každého párneho sfúknem, každého desiateho zabijem, vošky mi lezú na nervy. Kým nemám plnú misku, neskúšam sa vrátiť zo záhrady, hubovú polievku si dám až na obed.
Chcem byť ešte užitočný, tak ríbezle/jahody, veď ono je to jedno, umyjem a potom odstopkujem, zase zabíjam mravcov – teraz tých, ktorí nevedia, kde je ich domov a nastúpili do misky ako čierny pasažieri. Ide to pomaly, najmä tie drobné ríbezle, prsty už mám krvavo červené ako gróf Dracula na desiatej strane. Táto piplavá práca je za mnou, idem smer gauč… „ešte mi robot daj dole“ kričí na mňa žena. Robot je dole, ale čakám, kým žena nerozbije aj posledné vajce a neoddelí „žĺtka zvlášť, bielka zvlášť“. Škrupiny odkladám do kompostu, nech mám v zelenine viacej vápnika a potom asi my všetci v kostiach.
Zase smerujem na gauč, ale vraciam sa, ešte vyšľahám bielkový sneh, v robote sa totiž šľahajú žĺtka s cukrom, olejom, vodou a cukrom alebo ešte dačím, hmota vyzerá podozrivo. Dám do bielkov trošku soli, naštartujem ručný mixér a idem na to ako drak, šľahanie snehu to je moja silná stránka už dlho. Taký ušľahám, že sa s ním dá kožovať. Zvoní mi mobil, obzriem sa, zdá sa, že dnes u nás snežilo… Potom to celé poutieram, veď aj tak nemá čo robiť. Žena frfle, lebo aj ona je biela, ešte mi pribila do miska jeden bielok, pridala dva „sáčky“ vanilínového cukru.
Žĺtková gebuzina je hotová, ešte múka, sneh a všetko ide na plech. Trúba je rozpálená (nemyslím tým moju ženu), ale elektrickú trúbu. Do žltkavej hmoty hádžeme (ne)rovnomerne ríbezle/jahody a šup s plechom do trúby. Už sa nám slinky zbiehajú, vôňa sa šíri kuchyňou, špajdľou skúšam mieru prepečenia, len nech je trošku pripečenejšia, taká je lepšia.
Pozerám ako horúci plech s bublaninou oddychuje na kuchynskej linke, na poobedie si už nerobím žiadne plány, teda až na jeden – budem ležať na gauči, jesť bublaninu s čajom, pozerať futbal a vyberať zo zubov zrniečka. A zajtra ráno si dám k nej bielu kávu…
Celá debata | RSS tejto debaty