Krátke postrehy

Chcem sa s Vami podeliť o moju nadprirodzenú skutočnosť či skúsenosť, ktorá ma deformuje a robí zo mňa niekoho čudného či para normálneho.

Ale poďme pekne po poriadku. Dnes už viem, že sa to všetko začalo v celkom obyčajný májový piatok na známom trhovisku na Miletičovej ulici v Bratislave. Mal som po práci, bolo sparno a ja som zháňal priesady a bylinky do záhrady. Pozeral som na pult za pultom, vo vzduchu sa niesol známy to miletičovský puch, v ušiach sa miesila slovenčina, maďarčina a vietnamčina, ja som blúdil na polovicu ešte s myšlienkami v práci a v ruke s papierikom, čom mám kúpiť. Dnes už neviem presne určiť  ten pult, za ktorým sa smiešne divne krčil vysoký muž s dlhým neumytými vlasmi, na hrubo opálený už na jar. Tak divne sme si padli do oka. Kúpil som od neho plantu na strapcovité paradajky. Povedal, že na rastie veľká, že budem spokojný a stále ma hypnotizoval svojím pohľadom a poloúsmevom. A tu by mohol byť koniec môjho príbehu, ktorý sa pre mňa začal v skutočnosti až teraz v lete.

Pred dvomi týždňami som prvýkrát prišiel do práce s odretými nohami. Najskôr som si toho nevšímal, prezul som sa z tenisiek do sandál a všetko išlo ďalej, ale pri sprchovaní sa mi moje nohy začali zdať zvláštne. Celé nohy, od bedier až po prsty na nohách. Začali sa mi zväčšovať. A nejde to pomalým tempom, za dva týždne mi nohy narástli o cca 11 cm do výšky, meral som to podľa nohavíc a topánky som si už musel objednať č. 48, nosil som č. 41. Už nechodím do práce, našťastie som si mohol zobrať home office, denne si robím čiarky na zárubni ako rastiem ako keď som bol malý. Je to približne 0,8 cm za deň.

Samozrejme som zašiel k svojmu obvodnému doktorovi a moja púť po vyšetreniach nevynechala za pomerne krátke obdobie už asi ani jednu ambulanciu v našej poliklinike, od psychiatrickej cez ortopedickú a onkologickú, reumatologickú či kožnú. Už nedokážem povedať, kde všade som bol a aké všelijaké vzorky si zo mňa zobrali, ale rast ide ďalej. Cestu cez doktorov pomaly uzatváram, veď mi nič nie je, iba mi rastú nohy.

Musím spomenúť ešte jednu zvláštnu skúsenosť, napriek mojej oneskorenej akromegálii (odborný názov pre nadmerný rast) alebo gigantizmus nohizmus (ako to nazvali moje deti), sa ma prestali báť zvieratá. Možno začínam medzi ne zapadať. Keď sedím na záhrade, nezriedka sa stane, že vták si napríklad sadne na moje plece, myš inak ozlomkrky utekajúca, potom ako ma zazrie spomalí a príde ku mne. Mám za toto krátke obdobie veľa zážitkov s poľnými zajacmi, cudzími psami, mačkami, atď. Ak môžem radšej sedím doma, vo voľných chvíľach študujem knihy o zvieratách, možno by som mohol byť v budúcnosti zverolekár alebo nejaký guru cez zvieratká. Je to spleť čudností, čo prežívam.

Dal som sa do úpravy domácnosti, v spálni som obrátil posteľ pozdĺžne najdlhšej steny a hľadám šikovného stolára, gauč som už posunul, vrch zárubne som oblepil výstražnými páskami, lebo som si začal búchať hlavu, nie som zvyknutý na takú výšku. Začínam chodiť bosý a iba v trenkách, na nových a nových topánkach a nohaviciach by som skrachoval.

Deti mi povedali, že je to všetko presne ako v rozprávke Traja veteráni, kde krásnej princeznej s uhrančivými očami narastie nos, ktorý prekračuje všetky hranice. Začal som si tento film púšťať stále dookola, cítil som, že niečo z neho tam je, že sa ma bezprostredne dotýka. Keby som nemal už negatívny výsledok z psychiatrickej ambulancie, povedal by som si, že už úplne blbnem. Ale tá paralela sa ma neustále dotýkala. Nie, nie som taký krásny ako tá princezná, teraz už skôr úplne naopak, ani nie som taký falošný ako ten kráľ, skôr ma zaujal ten bod o tých zázračných hruškách.

A potom mi to došlo, všetko sa začalo potom ako začali dozrievať moje strapcovité paradajky z Miletičky v tvare malých hruštičiek. Planta zasadená vedľa jahôd, na slnečnom mieste. Milujem prvé sladké paradajky z mojej záhradky, nikdy im neodolám. V rodine ich jem iba ja. Stojím pri záhone, pozerám striedavo na nohy a na ker rajčín, hľadám vysvetlenie, hľadám v sebe nejakú diagnózu, alebo aspoň nejakú nápovedu. Ale už v tom mám celkom jasno, nechcem tvrdiť, že to mám vedecky potvrdené, ale čiarky na zárubni nepustia. Po troch rajčinkách hruškovitého tvaru mi narastú nohy o spomínaných 0,8 cm za noc, pri dvoch je to iba 0,6 cm a pri jednej iba 0,4 cm. Ak zjem viac ako tri, ostáva rast pri maxime 0,8 cm. Ak nezjem ani jednu, nerastiem. Na kríku som dnes narátal ešte 28 kusov a zopár kvetov.

Včera som bol na trhovisku na Miletičke, po dlhom čase som vyšiel zo domu. Pýtal som sa trhovníkov a prevádzkara, ale takého, ako ja popisujem, človeka s gigantickými nohami a opálením, nepoznajú. Z trhoviska ma vyhnala až večer SBSka, ale po mojom záhadnom trhovníkovi ani stopa.

Teraz som sa už posunul ďalej a stojím pri otázke, čo ďalej? Chcem ďalej rásť a rozumieť zvieratám? Aké by to bolo ešte stále rásť a rásť, kým budú rajčiny dozrievať. Nájdem toho trhovníka na budúci rok na Miletičke s rajčinami, ktoré budú zmenšovať? Mám si odložiť semienka tejto zázračnej rajčiny, pestovať planty a chodiť ich predávať, som len jeden z mnohých alebo som ten, ktorý má niesť toto posolstvo ďalej?

Rozhodnem sa asi až o rok, s novou rajčinovou sezónou. Čakám na znamenie…