Krátke postrehy

Zákonník práce uvádza vo svojom prvom článku: „Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.“

Ide hlavne o časť, ktorá hovorí „alebo iného zmýšľania“. Cca 15 rokov robím vedúceho oddelenia a za tie roky sa na mojom oddelení vystriedalo relatívne veľa pracovníkov. Bolo to najmä z dôvodu odchodu „starej gardy“ do starobného dôchodku alebo postupom pracovníkov do stredného manažmentu vo firme, keďže toto oddelenie ponúka šikovným ľuďom možnosť kariérneho rastu. Ale nie o týchto pracovníkoch som chcel viesť krátku dišputu. Chcem sa podeliť o skúsenosti s dvoma pracovníkmi, ktorý boli zástancami tzv. konšpiračných teórii. Je to veľmi citlivá téma a nechcem sa dotknúť práv a slobodného zmýšľania nikoho a ničoho.

Ani neviem ako to, začalo, ale ja osobne som to začal pociťovať na pracovisku niekedy po roku 2010. Prvý pracovník, pán relatívne krátko pred dôchodkom, vysokoškolsky vzdelaný, začal mať problémy v osobnom živote, ktoré sa zavŕšili jeho rozvodom. Myslím, že v takejto fáze života je zamestnávateľ a blízky pracovný kolektív jedným z tých, ktorí sa snažia človeku vyjadriť podporu a nad všeličím i mávnuť rukou a jednoducho pomôcť mu preklenúť ťažké obdobie. Avšak problémy sa týmto nevyriešili, práve naopak, postupom času začali narastať s odklonom ku konšpiračným teóriám. Najskôr nikomu z nás na pracovisku nevadila prezentácia odlišných názorov, niekedy to bolo čudné, niekedy až absurdné či tragikomické, ale našli sa i také, ktoré človek zvážil, aby som bol spravodlivý. Potom to už išlo „dole kopcom“. Debaty, ak sa vôbec začali, sa vždy končili vždy pri nejakej novej a novej jeho teórii alebo vysvetlení prečo tento aspekt verejného života sa neoplatí sledovať. A tak skončili rozpravy s kolegom o športe, kultúre, hudbe či politike. Ale z pohľadu vedúceho pracoviska to nevadí, v práci sme na to, aby sme pracovali. Ale to vydeľovanie začalo zahádzať hlboko do internej komunikácie, množili sa rôzne obvinenia kolegov, rástla neochota voči novým postupom, uzatváranie sa do seba, na pracovných poradách bol mysľou niekde inde, pracovná náplň bol hlavne internet, pracovný výkon nemal požadovanú úroveň (a nebolo to blížiacim sa odchodom do dôchodku), množili sa chyby, atď. Avšak nemal som chuť vyhodiť pracovníka po viac ako 20 rokoch na pracovisku, takže som robil zmeny na pracovisku v zložení pracovných skupín, zvýšil kontrolu, menil pracovnú náplň, počkal a na malej oslave jeho odchodu do dôchodku, sme oslavovali viacerí.

Druhý prípad bol pracovník v strednom produktívnom veku s bakalárskym titulom, slobodný, nie bezdetný. Normálny zamestnanec, ktorý bol po pracovnej stránke prínosom najmä z pohľadu jeho schopností nájsť riešenie, odbornými znalosťami a usilovnosťou. Z hľadiska mimo pracovného si najviac pamätám jeho športový talent, nech už teambuildingová aktivita bola akákoľvek. Kde to začalo? Niekedy by som až povedal, že ho nakazil jeho starší kolega neustálym zasielaním rôznych mailov (ale na oddelení boli v rovnakom období iba krátko, cca necelý rok), možno preto, že prestal športovať, neviem. Problémy s komunikáciou boli rovnaké aké som popísal už vyššie, v tomto sa nebudem opakovať. Pridružila sa však ešte jedna vec, pri zmenách, aktualizáciách, problémoch sa ozývalo jeho „ja by som to robil inak“. Dobrá veta, vedúceho trošku nahnevá, ale i poteší. Mať pracovníka, ktorý má vlastný názor a vie ho prezentovať je veľmi dôležité. Lenže presmerovanie niektorých úloh na neho, keď som mohol použiť zase ja jeho slová v opačnom garde, teda „ako by si to urobil ty?“ nedopadali podľa mojich predstáv, čo mojich, hlavne mojich nadriadených. Úlohy končili tak, že ich musel dokončiť niekto iný, nemali požadované výsledky, odreté uši začali niektorým kolegom vadiť. Atmosféra na pracovisku kysla a začali sa používať nezvykle tvrdé slová. Ponevieranie po aspoň trošku spriaznených kanceláriách. Zákaz mailov o súkromných záležitostiach na firemné maily nebola šťastná veta z mojich úst, ale prišla. Ťažká debata prišla i potom, ako som pracovníka neodporučil na iné miesto vo firme. Nieže by som nechcel, aby si to skúsil niekto iný, to veľmi rád, ale nezvyknem klamať na priame otázky. V dnešnej dobe nie je jednoduché vymeniť zamestnanca, pracovné právo je na strane zamestnanca a keď nepije, chodí do práce a ako tak pracuje, tak pracovný pomer trvá. Zachránili nás jeho ambície, ktoré jeho konšpiračné teórie nepochovali. Ale po cca 3 rokoch, ktoré je z môjho oddelenia preč, viem, že pochovali jeho pracovnú kariéru.

Prečo toto vlastne píšem? Dôvodom je, že nikto mi nevedel adekvátne poradiť (a možno to ani nebola moja rola v živote týchto pracovníkov), ako týchto ľudí vrátiť späť do pracovného života (i osobného). Aby som povedal, že to kazí atmosféru na pracovisku, znižuje schopnosť napredovať pre pracovný kolektív, pre firmu, zhoršuje riadenie zmien a zavádzanie nových procesov a činností, výrazne ovplyvňuje internú komunikáciu, zastupiteľnosť a súdržnosť kolektívu. Že recruiteri si pri nábore nových pracovníkov nevedia vždy s týmto poradiť, že pracovné právo na toto nevie nereagovať, že neexistuje liečba a ani pomoc, ak niekto (napr. rodina) chce zmeniť konšpiračné zmýšľanie danej osoby.

Neberiem nikomu možnosť iného zmýšľania, je sloboda prejavu a vierovyznania, avšak je potrebné tieto veci oddeliť od schopností vykonávať svoju prácu ako najlepšie viem, primerane svojím schopnostiam a zručnostiam. Je potrebné uchovať si v sebe aspoň určitú mieru pozitívneho zmýšľania, schopnosť dopočúvať iný názor (nemusí prísť súhlas), vedieť viesť spoločenskú konverzáciu a nebyť agresívny.