Krátke postrehy

Vošiel som do vedľajších dverí

počujem kvapkať vodu

na okraji lesa, kde sú mladé stromy

vošiel som do vedľajších dverí

líška s medveďom sŕkali z jedného pohára

veverička hrala na bicie

a voda tiekla potokom

vošiel som do vedľajších dverí

nevediac, čo robím

zožrali ma chrústy na prahu

ako feromónovú návnadu

vošiel som do vedľajších dverí

snáď pre voľné kapacity

svetlé tmavým okrom prekryté

úzke mokré listy paprade

vošiel som do vedľajších dverí

neklopal som, nevedel som

pustili mi žilou neveľkou

fľaša ostala prázdna, ani chipsy neboli

vošiel som do vedľajších dverí

bola tam celá zoo

chlpy, pysky, mrmlanie, rohy a kopytá

maximálne výšky a žiadne minimá

vošiel som do vedľajších dverí

a nikomu som sa nezdôveril

so svojimi tajomstvami

všetci ich vedeli, mali rovnaké zlozvyky…

Otroci „K – siete“

pieskové mravce cestujúce cez optické vlákna

vyjedajú omrvinky, mŕtvu kožu a spadnuté vlasy

spomedzi čiernych klávesov

stavajú termitiská v hlavách postavené na ruby

nad ránom usínajú väčšie a silnejšie

v ospalých osamotených kútoch,

kde sa červy živia molitanom zo stoličiek

a matracov zohrievaných ľudským teplom,

každý si môže hovoriť, čo len chce

mastné obaly naskladané jeden na druhý

kradnú milimeter po milimetri deň, úsmev

nezastaviteľná armáda malých tvorov

pohlcujúca človeka zvnútra až po samý okraj pravdy

nie je to vymyslené, prišlo to samo

od lásky k sebe samému, ktorá je nad všetko

vymyslené lykožrúty cicajú šťavu zo stromov

nechávajú za sebou lesy bez duše a štebotu vtákov,

kôre chýbajú dotyky a očiam svieža zelená

zablúdení ako slimáky vo vysokej tráve

ani človek, ani robot, plazia sa pomedzi steblá

s dvojitými ústami, ktoré sa naplno otvárajú

na signál od modrého svetla a prepotených dlaní

pohlcujú sa navzájom a rastú zo seba samého

schémy sú vopred dané, algoritmus je už ušitý

zo siete už nevypadneš, budeš už len tkať a tkať…