Poďme na jesenné prechádzky, sú poznačené ostrým slnkom, nie slniečkom, listami v povetrí, ktoré lietajú ako naše myšlienky a očakávaním. Na jeseň vždy človek niečo očakáva, aká bude zima, aké budú Vianoce, aké bude počasie, ako popolníme KPI, aké budú obchody, predaje,… a to je na nervy nezdravé. Poďme na chvíľu von (napr. aj do galérii), cestou nám vietor hlavu na chvíľu vyčistí a potom sa do toho všetkého opäť vrhneme ako trojhlavý draci s plechovými kýblami na hlave.
Čin Čin galéria: názov výstavy „Mind room“, autorka Ladislava Repková, trvanie 12. – 28.09.2018. Úplne na začiatok by som povedal, že autorka pochádza z Rajca, z mestečka uprostred hôr, plného rozporov a láskavých ľudí s tvrdšou náturou (osobná skúsenosť). Začal by som tými horami, keďže ide o výstavu rezbárskej tvorby. Smrek, javor, lipa, do týchto drevín autorka vtláča svoj pohľad na život. Ide o remeselne veľmi dobre spracované objekty (vidieť, že autorka má skúseného podporovateľa), výber „domáceho“ dreva tiež super a páčil sa mi aj ten úžitkový presah niektorých vystavených predmetov (autorka pôsobí v dizajn sfére a to sa samozrejme odráža aj v tvorbe, v chuti vkladať do úžitkových predmetov inú, ďalšiu funkciu alebo naopak). Ale zdá sa mi, že autorka sa málo venuje svojej umeleckej tvorbe, možno trošku viac prác by neškodilo, po takom dlhom čase stále vystavovať veci ešte zo školy, hmm. Je ťažké živiť sa ako umelecký rezbár, ak toto pomenovanie nie je príliš niečo. Mne sa najviac páčila naberačka s kameňom a dreveným kvietkom (dal by som aj názov diela, ale tie sú tajné, tie sa nik nedozvie), láskavá kombinácia organiky s anorganikou, to dnes chýba v našich životoch. Ale i nočná lampa z Repkovej rezbárskej dielne by sa mohla stať hitom našich nočných stolíkov v spálni (no zároveň dúfam, že to Ikea nezkopíruje).
Galéria 19: názov výstavy „Proporcia“, autor Dávid Čársky, trvanie 24.8. – 23.9.2018. Po návšteve galérie som ešte aj večer zaspával s takým zvláštnym dojmom so záporným nábojom. Snáď preto, že monochromatické diela sú u mňa pomerne obľúbené záležitosti a poviem to na rovinu, naozaj čudným výberom jednotlivých tónov farieb. Chcel by som aspoň od jedného návštevníka počuť, že je to dobré, ozvite sa mi prosím. Napriek tomu všetkému pochválim výber materiálu, či techniku alebo myšlienku, tam je to v poriadku. Výstava sa skladá prevažne z monochromatických diptychov a triptychov (v kaki farbe), kde sa autor hrá z redukciou, štvorcami, logickou postupnosťou, geometriou. Možno aj radenie diel v galérii na mňa pôsobilo, akoby jednotlivé série na seba nenadväzovali a boli voči sebe v antagonistickej polohe, čo bolo pre mňa ďalším rušivým elementom. Asi už píšem veľa negatív na túto výstavu, kde by laik možno iba konštatoval, že predsa ide len o pár obrazov skoro rovnakej farbe s pár čiarami či vyfrézovanými linkami. Monochróm je strašne ťažká oblasť, ako pre diváka a môj názor je, že tak aj pre galeristu či kurátora. Skúste sa ísť pozrieť, či budete mať iný názor.
Dot. Contemporary Art Gallery: názov „Imagológia II.“, autor Rudolf Fila, trvanie 21.9. – 28.10.2018. Ani neviem akoby som to napísal, ale asi dobré vzťahy či nejaká náhoda dopriala týmto pivničným klenutým klenbám prezentovať výstavu významného slovenského autora p. Filu, je to excelentná odbočka galérie od diel mladých autorov, nebojím sa povedať, že už ku klasikovi. Ani neviem, po druhý krát, čo k tejto výstave napísať. Myslím si, že Filove diela každý na Slovensku pozná alebo sa s nimi dokonca i stretol, možno o tom ani nevedel. Tak iba v krátkosti, zopár pozitívnych poznámok. Popri výstave bola vydaná i kniha, ktorej autormi sú ľudia, ktorí pripravovali nedávne Filove retrospektívne výstavy, ktorí sa osobne poznali s autorom, atď., čiže fundovaní odborníci. Diela pochádzajú najmä z archívu Filovej pani manželky, ak sa nemýlim a sú tu veci od 60. rokov až do roku 2003. Zopakoval by som kurátorove slová, ktoré úplne charakterizujú jeho tvorbu: „obrazy sa rodia predovšetkým z iných obrazov“ a možno ešte jedno slovíčko „dialóg“ (ťažké to slovo súčasnosti). Na výstave je interesný i systém umiestnenia diel, diela sú párované alebo sú na stenách oproti sebe inštalované diela, ktoré majú v sebe istú spoločnú črtu či myšlienku. A tak máte tenisový efekt, idete stredom výstavy a hlavou raz doprava a hneď nato doľava, zábavné ako p. Fila. Medzi moje obľúbené veci do Filu patria jeho diela, kde sú „podkladom“ staré medirytiny alebo jeho rannejšia tvorba, ale prirodzene každý má rád iné. Osobne si myslím, či vlastná skúsenosť, že medzi úplne laickou verejnosťou je Filova tvorba pomerne nepochopená či banalizovaná alebo i s posmeškami komentovaná. A preto sa mi páči, že i kniha i pár slov, že za posledné obdobie na Slovensku viacero výstav, snáď to to trošku pomôže.
White & Weiss galéria: názov výstavy „Okamih“, autorka Jana Farmanová, trvanie 20.9. – 19.10.2018. Budem úprimný, neviem si nájsť k tejto umelkyni, resp. jej prácam cestu. A to som už bol na viacerých jej výstavách, sledujem jej práce, navštevujem jej web stránku, jednoducho sa snažím. Niekedy mám pocit, že už už som blízko, ale potom mi zase ujde. Páči sa mi jej spôsob nanášania farieb, hlavne pri väčších plátnach (Záhradná bohyňa), alebo jej myšlienka, ktorá je v názve výstavy, teda zachytenie okamihu, nejakej krásnej pominuteľnej myšlienky, pocitu. Tomu rozumiem, tá lákavosť, láskavosť a láska v okamihu, to ma rovnako dráždi a zanecháva stopu v mojej mysli ako asi aj v jej. Preto ma trápi, že k jej celkovému výsledku nie a nie nájsť cestu. Ale nič to za to, to príde časom alebo vekom. Trošku k výstave, ktorá je zostavená z menších či väčších plátien a naozaj rôznorodých „okamihov“, je možné si vybrať a hľadať spojenie. Diela ako už z predchádzajúcich slov vyplýva sú pokojné, bez rozporov, či ostrých hrán. Je jednoduché a príjemné sa na ne pozerať, byť vedľa nich a nechať sa trošku unášať vlastnými myšlienkami. Možno i meditovať, obrazy sa zdajú byť človeku blízke. Páčila sa mi dvojica prác na papieri (Zo záhrad) – sú trošku iné ako ostatné. A nebudem viac k výstave, podľa mňa musí byť určitá veľká skupina ľudí, ktorým sa musí dosť páčiť.
Poznámka pod čiaru a ešte hlbšie: Burčiak je naozaj vhodná téma na debatu, od tej jednoduchej, cez vedeckú až debaty končiace pod kríčkom, a je jedno či pod tým kríčkom čupíte alebo ste pod ním úplne zronený. Najradšej som mal burčiak od môjho svokra, jednoduchý vinár, ktorý robil skoro stále rovnaké víno, bez chémie a z hrozna takého, ako pán Boh dal a trošku cukru k tomu, keď usúdil, že je nužno. Tento mok zlatistej farby (nie hnedej), niekedy s odtieňami zelenej, voňavý (nie zatuchnutý, či páchnuci), plný vitamínov a cukru (nie chleba)… Ale nepijem ho na trhoch či vo vinárňach, burčiak mi najlepšie chutí(l) vo vinici, pri jesennom slnku a paberkoch poschovávaných pri zafarbených listoch viniča.
Celá debata | RSS tejto debaty