Čo? Čo v mesiaci máj urobiť kultúrne pre naše vnútro? Môžeme sa nechať uniesť atmosférou hokeja stvoriť gestickou maľbou nejaký hrozný plagát na obraz našej hry, či akt svojej nahej ženy v kvitnúcej repke olejnej, ak vydrží ten žltý zápach aspoň na chvíľu (inak treba zvoliť na fotoaparáte športový režim), môžete si už ľahnúť do voňavej trávy, pozorovať chemtrails a prirovnávať ich ku kubistickým dielam alebo si v mesiaci máj môžete niečo kúpiť na aukcii, hoci aj Brunovského, Kompánka či Laluhu.
Zahorian & Van Espen galéria: názov výstavy „my man is married but not to me“, autor Vladimír Ossif, trvanie 22.3. – 3.5.2018. Veľkorozmerné plátna, ktoré sa určite nezmestia do našej obývačky či kancelárie. Avšak zaujímavé, vyvážené, kvalitné plátna, na ktoré sa dá pozerať pri každej nálade. Autor je svetobežník, nebudem tu ani písať, kde všade vystavoval či pôsobil, ale je to na jeho diele priamo až vidieť, geometrické tvary, línie sú v pohybe, nekončia. Celá geometrická abstrakcia je dopĺňaná gestickými „machuľami“, páči sa mi, keď to umelec vie robiť. Namaľovať machuľu tak, že to nepôsobilo rušivo, skôr naopak, narúša to sterilnosť obdĺžnikov a čiar a vnáša do nej primeranú a príjemnú mieru ľudskej blbosti alebo života a ešte aj v potešujúcom svetle či tóne. Na plátne sa ďalej pracuje s odtláčanými vzormi pneumatík, ktoré do plátna vnášajú ďalší rozmer nekonečnosti, naznačujúc neustále pokračovanie či opakovanie sa niečoho. Zaujímavé bolo, že motív navzájom spojených malých kruhov sa u autora vyskytuje už pomerne dlhú dobu, je tu istá kontinuita (to pre tých, čo si i zalistujú v jeho dielach či nebodaj ich niekedy aj osobne videli). Škoda, že sa vystavuje iba päť či šesť diel, jasné do tejto galérie sa viac nevojde, ale myslím, že by bolo zaujímavé vidieť jeho „väčšiu“ súbornejšiu výstavu, to len dávam takú inšpiráciu majiteľom galérie. Takže ak vystúpite z trolejbusu č. 201 a na chvíľu tam zájdete, nestihnete hneď ten nasledujúci spoj, ale až ten ďalší, trošku sa vám to zapáči a zmije to z vás ten každodenný kancelársky stres a domov prídete usmiaty, ani nebudete vedieť prečo.
Dot. Contemporary Art Gallery: názov „Holographic Entrypoint“, autori Oskar Feiber, Adam Majerčík, Margaréta Petržalová, Ľubomíra Sekerášová, trvanie 11.4. – 13.5.2018. Opätovne výstava veľmi mladých a rôznorodých autorov, ktorých vyťahuje na svetlo sveta kurátor, zrejme na odporučenie ich ateliérových vedúcich. Ale prečo práve táto štvorica, to sa nedozvieme, ostatne i názov nám zrejme ostane už navždy zastretý. Možno naozaj chcel napísať „Hallucination Entrypoint“, len sa mu šmykla ruka, keďže je projekt podporovaný Fondom umenia. Ale poďme trošku k mladým umelcom. Na úvod je tu Adam Majerčík so svojím kresbami na plachtách. Tieto halucinogénne kresby vychádzajúce z pozorovania okolia a zážitkov sú dotvorené príšerami, ktoré snáď stelesňujú nejaké vnútorné mladícke napätie či obavy (zväčša čudné tvory). Mne sa páčila tá športová tematika a farebnosť. Zrejme diela mali pôsobiť vážne, ale mne to prišlo až moc veselé. Nasleduje Ľ. Sekerášová so „Svetelným portom a cudzincom“ – monochromatický čiernobiely obraz, s výstavy sa mi najviac asi toto páčilo, zopár detailov a dalo by sa to i predať. Potom je tu M. Petržalová, so svojimi rozpustenými akvarelmi. Neviem, na prvý pohľad ťažko čitateľné, ale potom som si zvykol, taká intímna snivá maľba. A posledným v rade je O. Felber so svojim „Beštiárom“ – obrazom plným strašidielok, asi tak ako je to všade okolo nás. Strašidielka (ťažko povedať, že beštie) sú usmievavé, farebné a chcú byť aj súčasné, ťažko mi povedať, či sa mu to podarilo. V každom prípade tu máme dve série s príšerami (Majerčík + Felber), ktoré sú oddelené stenou (nanešťastie, spolu by to bolo možno pôsobivejšie) a dva zastreté či zasnené svety (Petržalová + Sekerášová), ktoré oddeľuje hrubý múr.
Galéria Čin Čin: názov výstavy „Ručné práce“, autorka Klára Bočkayová, trvanie 2.5. – 29.5.2018. Táto galéria strieda naozaj rôzne typy výstav, niekedy sú to veľmi mladí umelci inokedy zase šperk a teraz osvedčená maliarka a dokonca jubilujúca. Zdá sa mi, že pri príležitosti takéhoto životného jubilea by sa mala výstava konať v inej väčšej galérii, ale to nie chyba Čin činu. Takže čo na tejto zástupnej výstave uvidíte? Frotáže – umelecká technika kopírovania (prenášania) reliéfnej štruktúry na papier, toľko wikipédia. Umelkyňa otláča staré výšivky s tvárami anjelikov či ešte nemeckými nápismi, zrejme sa v tejto západoslovenskej oblasti vyskytovali. Čo ma zaujalo bol rozpor, ktorý som cítil z tých obrazov. Výšivka sama o sebe svojou výrobou a charakterom dodáva obytnému priestoru pokoj, nostalgiu, ustálenosť, naproti tomu Bočkayovej diela na mňa pôsobili nekľudne, apelujúco. Či už to bolo voľbou farieb alebo niekoľko násobným otláčaním danej časti výšivky, čo dáva túto odtlač do pohybu a z guľatučkých tvárí anjelikov sa stáva nemá zrýchlená filmová groteska či nostalgická satira. V každom prípade, je na tento spôsob tvorby asi viacero pohľadov. Mne pripadá zbytočné prirovnávať jej tvorbu k Maxovi Ernstovi v snahe vymaniť sa z bratislavskej malosti (ako sa snaží kurátor), Klára Bočkayová si sama našla svoju cestu, ktorú vyšliapala do dokonalosti a ako žiačka prof. Filu a prof. Matejku má svoje vlastné miesto a vlastných žiakov.
Galéria 19: názov výstavy „Hypnotime“, autorka Rita Koszorús, trvanie 13.4. – 13.5.2018. Do galérie som vstúpil z rozhorúčenej Bratislavy a poriadne vhod mi prišla jej lavička (jediná voľne prístupná tichá nič nepýtajúca sedacia plocha široko ďaleko okrem areálu Ondrejského cintorína). Tak meditačne (možno až hypnoticky – Hypnotime) sú poňaté i diela od Rity Koszorús. Výstava obsahuje tri tematické okruhy, prvý sa dotýka kruhu ako takého (väčšina diel), potom sú tu dva k téme cesta a jedno video (snažím sa naň rozpamätať a nedarí sa mi, asi som ho „rozchodil“). Čo k tým kruhom, rád by som napísal niečo, že super alebo naopak že hrozné, ale hodí sa to na tento typ diel? Ja by som skôr napísal, že vzhľadom k veku autorky, veľmi dobrá technická a koncepčná práca. Kruh sa tu objavuje na jednej strane ako niečo skryté (vnútorne skryté), na druhej strane niečo ďaleké v podobe hviezd či „fŕkancov“ idúcich od nás ďalej. Zaujímavé, že všade je kruh jasne ohraničený, avšak prečo? Asi to je dobrý pohľad na veci, z výstavy si odnesiete otázky, ktoré máte v sebe a vynoria sa ani neviete prečo a môžete si na ne odpovedať ešte na tej lavičke v galérii alebo cestou domov a v pozitívnom duchu. To je tá mystika, hypnóza, ktorá je ukotvená v týchto obrazoch.
Celá debata | RSS tejto debaty