Dovolenky? Nič nemusím robiť, nemusím plniť žiadne ciele, môžem len ležať, jesť, piť, možno trošku šport (plávanie), veľa veľa vitamínu D,… Áno takto si oddýchne telo, ale oddýchne si takto aj hlava? Možno v tej časti, kde spomínam veľa tekutín alebo šport je možné, že mozog trošku zresetuje, ale čo trošku našu hlavu vykoľajiť nejakou neobvyklou mozgovou aktivitou? A nemyslím tým vymeniť sudoku za krížovku alebo román za detektívku. Čo takto si vygoogliť destináciu kam ideme a vyraziť za brány rezortu, mestečka, hotela či fuckultatívneho výletu? Možno na najbližší pahorok, kde sa v poludňajšej horúčave v tieni olivy či palmy oddáte nerušenému intenzívnemu manželskému spolunažívaniu, možno do vinice, kde sa po ochutnávaní vína vyznáte z nezvládania plnenia KPI a sexu zároveň, možno medzi vykopávky, kde kráčajúc po tisícročných schodoch vami premkne nostalgia a partnera uštipnete do zadku, alebo do modernej galérie, po ktorej večer uviažete partnera o posteľ a zahráte sa na slepú babu. Prosto cez dovolenku sa oplatí riskovať.
SODA gallery of contemporary art: názov výstavy „Géza Perneczky“, trvanie 22.6. – 3.8.2018. G. Perneczky (na úvod) sa narodil v Maďarsku, v 70. rokoch emigroval do Nemecka, venuje sa konceptuálnemu umeniu, histórii umenia, hudbe, spolupracuje s novinami, galériami, neustále podporuje rôznych maďarských umelcov, atď. V Sode prezentujú jeho prácu s fotografiou a handmade knihami. I keď ide zase o pomerne ťažké umenie a vystavených je iba cca 17 prác s fotkami a niekoľko kníh, tentokrát je to naozaj dobré. Ide o diela alebo jeho cyklus, ktorý je zastúpený vo svetoznámych zbierkach a hneď je to vidieť. Na fotkách pracuje so slovom „arts“, ktoré vkladá/píše do rôznych štylizovaných zátiší, na predmety, pracuje s opakovaním. Na jednom z diel pod názvom „Snail action“ polieva vodou z krhly, na ktorej je slovo „arts“, záhradných slimákov, ktorí po tomto polievaní zrazu idú všetky jedným smerom. Taká zvláštna dvojica fotografií, mikropríbeh, metafora, pokus o poučenie všetkých, ktorým nechápu význam umenia pre život. Pre mňa naozaj fascinujúce, ako dokázal pracovať s týmito 4 písmenami. Palec hore.
Dot. Contemporary Art Gallery: názov „Apropos Anthropos“, autorka deana Kolenčíková, trvanie 19.7. – 12.8.2018. Kurátor píše: „D.K. …vo svojej tvorbe prostredníctvom akcie a intervencie vo verejnom priestore, fotografie alebo inštalácie často s nadhľadom reaguje na špecifiká miest, situácii alebo komunít,…“. Myslím, že je to úplne výstižné a dostačujúce k tejto výstave, otázka ostáva na návštevníkovi, ktorá zo situácii ho osloví a či sa dokáže do tej situácie či akcie vložiť, nájsť v nej podstatu, paralelu. Ale keďže sú tu naozaj rôznorodé námety, nebude to až taký problém. Ja by som povedal, že až trošku veľa, od Brexitu, cez ekológiu až po osobné témy. Je možné si vybrať. Je možné vyberať si aj medzi fotografiami, videom, či inštaláciou. Mne sa páčila hra so slovíčkami, kde autorka vo fotografii ukladá vedľa seba výrobky bežnej spotreby a pomocou označení týchto výrobkov, skladá vetu. Zaujímavá hra. Mne sa najviac páčila rodina kameňov na kolieskach idúca ulicou, neviem, na čo autorka narážala, ale moje asociácie boli rôzne, podľa čoho si myslím, že trafila klinec po hlavičke. Veľmi sa mi páči lavička pred galériou Dot a preto mi chýba intervencia autorov do minipriestoru pred galériou, zvlášť ak ide o autorku, ktorá sa tomu profesionálne venuje.
Poďme trošku za hranice Bratislavy, lebo veď galerijné prázdniny.
Viedeň, Mumok galéria. Názvy výstav: „Doppelleben“ (trvanie 23.6. – 11.11.2018) a výstava „Klassentreffen“ (trvanie 23.6. – 11.11.2018). Mumok (všetci možno) dobre poznáme, samozrejme, blízkosť a magnetizmus Leopold múzea nás zväčša zláka na ľavú stranu tohto dvora, ale myslím, že k letnej horúčave sa hodí viac Mumok. Výstava Doppelleben sú veľkoformátové projekcie vidoeklipov, pričom pred každým plátnom visia zo stropu po dve slúchadlá (takže výstava pre páry ako stvorená), v ktorých znie hudba/zvuk k danému plátnu. Počúvate, usmievate sa na seba, niečo vydržíte počúvať dlhšie ako partner, niečo nie, odlišnosti od partnera sú veľké a zrazu sa v tej veľkej sieni hľadáte a rozprávate sa, čo je dobré a čo nie. Prakticky všetky projekcie (videoklipy, filmy) sú totálne uletené veci najmä zo 60., 70. a 80. rokov. Mieša sa tu elektronika, vážna hudba, undeground, punk, atď. a ešte iné. Nalákam vás napríklad na orgazmus Yoko Ono, či pár tónov Hermanna Nitscheho. Mne sa páčili tie garážové scény, interpretov si nepamätám, ale úlet poriadny. Strašne sa mi páčila sloboda a úprimnosť vyjadrovania, ktorá z toho ide. Vrele odporúčam aj ľuďom bez hudobného sluchu.
Výstava Klassentrefen je poskladaná zo súkromnej zbierky zberateľov Gaby a Wilhelm Schürmannových. Autormi diel sú prevažne súčasní rakúsky umelci, ale napríklad i iránska umelkyňa či Paul McCarthy (neviem, či ten Paul, čo je chrobákovitý Paul McCarthy). Po výstave Doppelleben už bolo ťažké sa sústrediť na túto výstavu rôznorodých diel, od obrazov cez inštalácie až po objekty. Niečo sa Vám bude páčiť viac niečo menej. Polystyrénová hypsterská dvojica so psom a mačkou sediaca na lavičke, iránske veci v podobe akých si amorfných foriem (vešiaky a plameniaky ako sme to nazvali), či neónové objekty alebo obrazy budú celkom určite na chvíľu vo Vašich hlavách. Ale neobišiel by som to.
Viedeň, Westlicht. Schauplatz für fotografie. Názov výstavy a autor: „Vivien Maier – Street photographer“, trvanie 29.5. – 19.8.2018. Ako som tu už niekde písal alebo niekde povedal, k umeleckému fotografovaniu sa ťažko vyjadruje laik ako som ja. V každom prípade, povedzme si niečo. Za prvé v tejto galérii je aj múzejná výstava starých fotoaparátov, malá, pekná, málo interaktívna, ale ujde (len som tam nenašiel „Ljubiteľa“). K fotkám, V. Maier ako napovedá nadpis výstavy fotí ulicu, príbehy z ulice, z americkej ulice. Väčšina fotiek je zo 60. – 70. rokov, trošku človek porovnáva život v tom čase tam a u nás, podvedome pátra po spojitostiach, mne sa tváre nezdali až také cudzie akoby mali. Výstava bola fajn, a okrem toho strašne sa páčila mojej žene a ešte sme si tam príjemne posedeli nad knihami s fotografiami, čo sa páčilo zase mne.
Viedeň, galéria ZS art, názov výstavy „The Work as a Space within a Space“, autori John Carter, Gerhard Frömel, Roland Goeschl, Mathias Hornung, Karl Kriebel, Sigurd Rompza, Tonneke Sengers, Grazia Varisco, trvanie 16.5. – 24.8.2018. Použijem slová z webovej stránky galérie „Táto výstava je venovaná aditívnym a subtraktívnym plastikám a predmetom. Priesečníky osí, okrajov a konštrukčných línií vytvárajú imaginárny skelet diela, ktorý vždy existuje v interakcii s okolitým priestorom, svetlom a moduláciou farieb. Osem pozícií predstavuje veľmi individuálne možnosti na riešenie priestoru v priestore.“ Najviac sa mi páčili drevené veci Matthiasa Hornunga, pracuje s drevom ako s dynamickým priestorom alebo ako viacdimenzionálnym papierom plným čiar. Ešte krátku ku galérii, je to stredne veľká galéria a realizuje zväčša predajné výstavy, takže si človek môže aj porovnávať ceny (SR verzus AT).
A zase napäť do BA.
Bratislava, galéria Umelka, názov výstavy „Konkrétne leto – súčasné európske geometrické tendencie“, skupinová výstava, trvanie je ťažko sa dozvedieť, nezapísal som si a na nete to uvedené nie je. Urobil som chybu, najskôr som sa celý vysmädnutý zastavil v zariadení priamo spojenom s galériou a až potom som zašiel dnu. Výsledok je ten, že si veci trošku pletiem a ťažko sa mi spomína. V každom prípade, veľmi krásna výstava (najmä preto, že milujem tento typ prác), sú tu objekty z dreva, železa, drôtu, obrazy, dobrá kombinácia, všetko ako názov uvádza spojené s geometriou a geometria je v určitom spôsobe veľmi prístupná skoro každému človeku (možno už len preto, že každý mal v škole geometriu) alebo inšpirujúca. Napríklad objekt od p. Bindera – Dva tubusy by si mohol ísť pozrieť každý armovač zo stavby novej autobusovej zastávky (to dávam ako výzvu pre stavby vedúcich na meeting). Mne sa veľmi páčil akryl od poľskej autorky A. Szprynger, či objekt českej autorky p. Váradiovej plný šošoviek, ktorý človeka zobrazuje x-krát otočeného o 180°. Najviac času som strávil pri železnom objekte holandského autora s názvom dvojitá sekvencia, ale to je moja súkromná ferozliatinová úchylka. A ešte niečo k výstave, je tam tak teplo, že po nej opäť zablúdite späť do zariadenia spojeného s galériou, čiže taký malý galerijný bumerangový pivný efekt.
Prázdniny? Deti majú počas školského roka viac ako 8 týždňov „študijného“ voľna – prázdnin, v ktorých štát priamo neposkytuje deťom vzdelávanie ani iné aktivity. Rodičia si za rok môžu vybrať cca 8 týždňov dovolenky (po 4 týždne každý). Ako pokryť tento rozdiel a môže tento rozdiel vôbec vznikať? Podľa môjho názoru štát v čl. 42 Ústavy SR garantuje každému dieťaťu právo na vzdelávanie, ktoré môže dieťa aplikovať v každom pracovnom dni, kedy nie je riadne zabezpečená pre neho vzdelávacia aktivita a nemôže tráviť čas s rodičmi. Keďže rodičia sa o dieťa nemôžu postarať v čase voľna, ktorý je nad rámec ich dovolenky, čo štát vie a určil veľkosť dovolenky zákonom, musí sa o nich postarať v uvedenom čase on vo forme táborov, či iných vzdelávacích aktivít. Ja mať 10 rokov, žalujem štát na ústavnom súde…
Celá debata | RSS tejto debaty