Januárové/februárové miestami bezslnkové alebo chladné bratislavské počasie nás pomaly privádza k veselým tónom ukrytých vo veltlínskom (valentínskom) zelenom a hutným tónom huspenín, či nebodaj k renesančným oblúkom domácich klobások a stehien našich žien. Tak sa poďme prejsť zase do galérii nech si to zaslúžime.
ZAHORIAN & VAN ESPEN galéria: názov výstavy “Sky gravity – Roman Ondák, Štefan Papčo“, trvanie 18.1. – 16.3.2018. Čím som začal, tým budem aj pokračovať, lebo tým sa začína aj táto výstava, prvým kúskom je ochutnávka slaniny (neponúkol som sa, na ďalší deň som išiel na odber krvi J). Aby človek trošku viac pochopil túto výstavu buď musí poznať predchádzajúcu tvorbu umelcov a (a súčasne) odporúčam dať si urobiť výklad, bez toho je to príliš protikladné až nezaujímavé. Tak chvíľku zagooglite, lebo ich diela ste už určite videli, je treba si oživiť pamäť. Samozrejme, že best of je už spomínaná slanina na monumentálnom piedestály, z ktorej si ukrajujeme ako z našej planéty, z našich zdrojov, z cudzích životov. Čo je ďalej podčiarknuté dielami „Straghtening“ (vodorovný kus miazgou krvácajúceho dreva) a „My summer shoes rest in winter“ (kto nevie anglicky, skúste si dať prekladač, pre zábavu). Tieto diela celkom programovo využívajú spomienky uložené na našej, autorovej pamäťovej karte využijúc pamäťovú kartu samotných ready made použitých vecí a materiálov k dosiahnutiu svojho cieľa, ktorým je aj kritika súčasného konzumného sveta. Avšak je na zamyslenie, aká niť kurátora viedla od týchto diel k vitrínam, kde sú veci čisto z autorových spomienok a kritičnosť v nich je stratená. Je trošku škoda, že nie je priestor nechať tieto diela na človeka dlhšie pôsobiť. Snáď toľko k týmto dvom umelcom od vysokej skaly, ktorí mávajú aj ucelenejšie výstavy. A keď chcete vedieť, čo Papčo naozaj dokáže, zájdite aj do našej Kunsthalle v BA.
Galéria Čin Čin: názov výstavy „Biela“, autorka Katarína D. F. Siposová, trvanie 2.2. – 2.3.2018. Myslím, že toto je naj februárová výstava, ktorú možno vidieť v Bratislave. Nápadité, aktuálne (teda aspoň vzhľadom k ročnému obdobiu), pôsobivé, super. Mladá autorka zaoberajúca sa prácou s rôznymi druhmi materiálov vyrábajúca šperky či rôzne druhy objektov, kde sa na prirodzené a intímne/osobné veci pozeráme s celkom iného uhla. Objektom ručného skúmania sa tentokrát pre autorku stali snehové gule a guličky. Sneh tvarovaný rukou, chladivý pocit z našich rúk, neskôr kopírovaný roztaveným kovom. Výroba pozitívnych a negatívnych foriem. Hliníkové, strieborné či parafínové odliatky snehových gúľ inštalované v intímnom iglu vybudovaným v galérii, video zobrazujúce vznik prvotného parafínového odliatku. A toto všetko si môžete priamo vychutnať, vziať si hliníkovú guľu do ruky a cítiť autorkinu energiu v haptickom zážitku. Práce vznikali na pobyte v USA, týmto nechcem povedať, že by na Slovensku nebol dostatočne kvalitný sneh, skôr by som tým chcel povedať, že do tejto malej galérie sa umiestnila inštalácia, ktorá asi nie rozmerovo ale zato myšlienkou, intimitou a kurátorským pojatím diela priniesla kúsok niečoho svetového. Čin čin boduje.
Soda gallery: názov výstavy „Nika KUPYROVA – Otis Rem“, trvanie 15.2. -16.3.2018. Ak mám byť úprimný, nemám rád tento druh výstavy. Mám viacero výhrad, jednak si myslím, že taká mladá autorka ešte „nemá na to“, aby odkazovala na niekoho takého ako bol Otis Laubert, miešajú sa tu objekty staršie a novšie a problémom je podľa mňa aj použitý materiál. Možno vo viac členitom či intímnejšom výstavnom priestore by celá performácia vyznela pôsobivejšie či prirodzenejšie. Tu je potrebné zastať a otáčať sa tak, aby si človek mohol jednotlivé objekty k sebe prevziať či nejako ich uchopiť. Nedarilo sa mi to. I keď dva tri objekty boli naozaj fajn. Tiež som sa nevedel preniesť cez sprievodný text a prácou s písmenami A-B-C-D (či A-Bra-Ca-Dabra). A ešte jednu kritickú poznámku, celá výstava akoby bola z deväťdesiatych rokov, dnes sa už pracuje s použitými materiálmi inak, viac útočne, smelšie a aktívnejšie. Myslím, že je fajn vidieť tento „druh“ výstavy, ale len ak máte dosť času alebo chcete teoretizovať.
A teraz sa prenesme ku „klasickému“ výtvarnému umeniu, ak sa nikto nenahnevá, že to tak nazvem.
White & Weiss galéria: názov výstavy „Adam Štech – Z brucha“, trvanie 25.1. – 16.03.2018. Tejto galérii sa zapáčili deformované ľudské telá, predchádzajúca i súčasná výstava si v tomto idú po ruke, ale asi to je iba náhoda. Diela Adama Štecha, českého umelca, som už raz niekde videl, ako vtedy i teraz my ostali v pamäti oči, oči kubisticko – romanticko – horovových postáv. Nebojte sa, nebudím sa kvôli nim, iba sa mi zdali hodne osobné. Ak by som išiel obraz po obraze a rozoberal ich, asi by som sa stále vracal k myšlienke, že jednotlivé postavy sú deformované sebou samým a táto ich hriešnosť je značne hyperbolizovaná. Z komentára k výstave sa dozviete, že predlohou pre autora sú ľudia z jeho blízkeho okolia či on sám (autor bude ešte viac kritický ako ja) a potom sa natíska otázka, s kým to vlastne žije(me)? Áno, všetci sme netvory občas a niektorí „furt“. Základné rozvrhnutie/koncepcia diela často pochádza zo svetoznámych diel, i preto vám budú diela akoby povedomé a pritom cudzie. Highlightom je dvojica obrazov s názvom „Dvojice“ a „Dvojice 2“. I keď jedna z dám, má namiesto úst namaľovanú análnu ružičku, ostal som pred týmito obrazmi stáť a stáť a stáť, stojí za to sa ísť pokochať. Prevedenie, celková farebnosť, tá spätosť tieto dvojice obrazov a ich previazanosť, dobrá myšlienka a dobre prevedená. Odporúčam.
DOT. – Contemporary Art Gallery: názov výstavy „Jarmila Sabová Džuppová – Smrek podľa vzoru dub“, trvanie 25.1. – 4.3.2018. Už som dvakrát prepísal komentár k tejto výstave. Ja by som povedal, že J. Sabová Džuppová má takú svoju vlastnú poetiku a to je fajn. Môj nekritický postoj k suchej ihle a ku „škrabaným“ technikám tu musíme zobrať v úvahu, takže našiel som si tu diela (suché ihly a obrazy s jeleňmi), ktoré sú dosť fajn. Ale z ostatných som trošku sklamaný. Autorka je víťazka ceny Oskara Čepana, východniarka, víťazka Maľby roka VÚB, solitérka. Kde sa stratila jej protikladnosť, určitá dynamika, špecifická farebnosť, mesto verzus dedina? Jej obrazy sú samostatné zátišia alebo mikropríbehy, všetko je pokojné, je tu zmes rôznych myšlienok, osobitý rukopis ten našťastie ostal. Veci na obrazoch ukotvuje, niekedy sa zdá, že sú to výrezy z panorámy. Častým motívom, alebo opakujúcou sa poetikou sú lode, klavír či zvieratá. Kurátor píše, že “Súhrne sa to prejavuje vo väčšej rafinovanosti a abstrahovaní, vo využívaní techník na uvoľňovanie i prekrývanie (ukrývanie)emócií či vizuálnych a textových informácií“ a mne sa zdá, že tie emócie prekryla až moc. Obrazy majú príliš kladný náboj, farby sú tlmené a nevýrazné. Nechýba chuť zachrániť svet a ukazovať jeho svetlé stránky, ale takto to asi nepôjde. Ale ako som už napísal, ja som si tu na výstave svoje našiel, určite sa to podarí i Vám a bude zaujímavé, kam sa autorka posunie ďalej, či tvorba bude jej main job.
A ešte oneskorená poznámka k zrušenej výstave Načeradského v Piešťanoch. V komentároch sa zväčša nadáva na primátora, na riaditeľku galérie, na systém, ale nie je to trošku tak, že „aký pán, taký krám“ (svojich zástupcov sme si zvolili v demokratických voľbách) a som presvedčený, že keby navštívilo výstavu aspoň 20% Piešťancov, toto sa nemôže stať. Kto nevie o čom píšem, nech si zagoogli trošku.
Dobre si zhodnotil kauzu "Piešťany". ...
Celá debata | RSS tejto debaty