Zabudol som napísať úvod, zabudol som na meniny, zabudol som sa najesť, jeseň je čas zabúdania? Asi áno, lebo už teraz nám všade pripomínajú, že sa blížia Vianoce a tak nezabudnime na čarovné zaklínadlo „Oslíčku otřes se!“. Ja však dávam prednosť iným čarovným slovíčkam, i keď mám pocit, že niektorí už zabudli, čo sa tým myslí.
Čin Čin galéria: názov výstavy „Décalage“, autorka Mária Machatová, trvanie 7. – 30.11.2018. Mária Machatová je podľa mňa jedna z naj autoriek v našich končinách – to celkom na úvod. Diela tejto autorky sú „poznačené“ jej častými pobytmi vo Francúzsku či inde v zahraničí, a čo si pod tým predstaviť? Na starších veciach sú to najmä motívy mora, pláže, na aktuálnej výstave je to blší trh v Bruseli. Nechcem tým povedať, žeby sa výstave mali vyhýbať euroskeptici, ale v určitom ohľade sú jej motívy pre našinca exotické, dovolenkové, pre mňa trošku cudzie. Tvorba M. Machatovej na mňa vždy pôsobí veľmi, a teraz neviem nájsť to správne slovo, možno melancholicko-zádumčivá, taká na dlhodobé pôsobenie. Pomôžem si z buletinu autorkinými slovami „Nevšímam si konkrétny zobrazovaný predmet ako tovar s jeho estetickou, alebo trhovou hodnotou. Zaujíma ma konštelácia hoci aj banálnych predmetov, jednak v ich fyzickej prítomnosti, výtvarných vzťahov rôznych foriem, tvarov, či farieb v rámci kompozície, ako aj napätie rôznych registrov významových hodnôt.“ A kým človek príde k tomuto uhlu pohľadu, ktorý má autorka, trošku to trvá, najmä po stránke kompozičnej. Možno preto mám najradšej jej akty, či poloakty. Vráťme sa však konkrétnejšie k výstave, ako je už vyššie spomenuté na výstave sú diela – oleje, na ktorých sú zobrazované výrezy z Bruselských blších trhov, úplne konkrétne na kockovanej dlažbe rozprestreté deky a na nich poukladaný tovar na predaj. Patrím medzi ľudí, ktorí blšie trhy milujú, radi sa tam prechádzajú, cítia tú vôňu (toto chýba inštalácii – jedna deka v galérii s takýmto tovarom, ktorý by priniesol čuchaciu dimenziu do vzduchu a našich myslí) a sem tam si i niečo kúpia. Takže pre nás zberačov a zhromažďovačov a nie je nás málo, je táto výstava ako stvorená, dokonca si môžete ktorýkoľvek obraz kúpiť, samozrejme za Bruselské ceny.
A teraz krátko k trom nádherným výstavám.
Galéria 19: názov a autor výstavy „Emila Medková“, trvanie 3.11. – 6.12.2018. Už som tu niekde písal, moja orientácia v oblasti umeleckej fotografie je prabiedna. Ale keďže tu môžem písať iba chválospevy, niečo predsa len napíšem. Emila Medková (1928 – 1985) je česká predstaviteľka informelu, či (neo)surrealizmu, manželka maliara Mikuláš Medka (kto by nepoznal). Toľko základná orientácia a poďme z wikipédie preč. Hneď, len čo som vyšiel po schodoch galérie, sa mojím favoritom výstavy stala fotografia s názvom „Samotář“, na ktorej je kváder dokopy stlačených hliníkových drôtov niekde v zberných surovinách. Stále sa mi ten obraz prepletených drôtov zobrazuje na čiernom pozadí mojej mysle a hádam, prečo ma tak pohltil. Super je, že na to nemusím vôbec prísť. Predmetom jej záujmu alebo fotografii sú ohraničené časti predmetov, budov, mesteskej krajiny značne ovplyvnených časom (časti oplieskaných omietok, drevených materiálov, rôzne štruktúry), v niektorých fotkách pomocou názvu fotky podsúva divákovi jasne viditeľnú metaforu, inokedy si každý hľadá ten svoj zmysel vo fotke ako ja. Ešte som si odfotil jednu myšlienku od fotografky „Není-li ve fotografii tajemství a nemá-li realita druhý plán, nastáva prázdnota. Nejde o popis předmětu, nejde ani o popis hlavy, tváře vepsané do jiného předmětu, jde o to, co to evokuje.“ V galérii 19 som už videl rôzne výstavy, avšak keď urobia výstavu fotiek, je to vždy niečo super, palec hore.
Dot. Contemporary Art Gallery: názov dvojvýstavy „Zraniteľní“, autorka Kristína Mésároš a „Šilhavé masky se smyselnými rty“, autor Tomáš Jetela, trvanie 9.11. – 9.12.2018. Už už som začal, kritikou, ale načo, skrátka nepochopil som prečo títo dvaja a spolu na jednej výstave, keďže riešia diametrálne iné veci. Mám mimoriadne rád diela od Kristíny Mésároš, ktorá v súčasnosti vystavuje naraz na dvoch miestach, v galérii DOT a v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici, odporúčam obidve výstavy. Jej diela sú popredkávané symbolmi (teraz sa objavila volavka biela, lukostrelec, dlhšie trvajúci motív mozaiky, s ktorým bojuje a ktorý sa jej vracia, motív vody ju sprevádza asi od začiatku jej tvorby). Ja osobne mám rád jej „stredovú“ kompozíciu a farebnosť, i jej rôznorodosť v motívoch, ktoré zobrazujú nečakané alebo skôr opomínané zábery z nášho sveta. Cez svoje maľby hľadá, možno stratený či lepší svet, možno svedkov toho lepšieho sveta a hlavne ľudí (myslím, že práve preto nezobrazuje tváre, resp. málokedy). Niektoré diela sa zdajú byť plné samoty, melanchólie, ale keď sa mi zaryjú do pamäti, tento pocit pomaly vyprchá a ostáva tam túžba po… Zakecal som sa, mojím favoritom na výstave je volavka biela a plameniaky.
Až dnes pripísaní týchto riadkov som si poriadne prečítal nadpis jeho časti výstavy a zrazu si neviem spomenúť na „smyselné rty“ z názvu výstavy. V každom prípade mladý český autor, moderné akčné diela, nevidel som predtým jeho práce a bol som milo prekvapený úrovňou práce, jej pojatím a technikou. Dobrý výber od kurátora. Jeho tvorba je zameraná predovšetkým na figúru, portrét – v skoro životnej či nadživotnej veľkosti. Tie tváre majú taký zvláštny, mierne desivý výraz, mal som pocit, akoby ma volali k rozhovoru alebo som priamo jeho účastníkom. Niektoré veci sú doplnené kolážou, výstrižkami zo starej učebnice zdravovedy s konkrétnymi obrázkami, ktoré pôsobia nesmierne prirodzene a doplňujúco, o ďalší význam či uhol pohľadu. Najviac sa mi páčili jeho maloformátové farebné kresby postáv na papieri. Škoda, že k nim neboli cenovky ako ku každému inému obrazu.
White & Weiss galéria: názov výstavy „S_OCH E_NERGIA M_MATERIÁL“, autori: Martti Aiha, Petr Císařovský, Kurt Gebauer, Roland de Jong, Martin Kocourek, Katarína Kissoczy, Erna Masarovičová, Peter Roller, Matej Rosmány, Jiří Šorm, Dionýz Troskó, Eelke van Willegen, trvanie 23.10. – 23.11.2018. Teraz rozmýšľam, či som videl toľko diel ako tu píšem autorov, zrejme majú aj niečo vystavené vonku a v podvečer mojej návštevy galérie som to už nevidel a niektoré diela sa mi zdá, že som už videl predtým v Umelke, možno. Ako už nadpis predpovedá, ide o sochy, materiálom je železo, energiu v tom železe zakliatu, tú dostanete, keď sa dotknete samotnej sochy alebo sa necháte na chvíľu rozvibrovať pri pohľade na dielo od Petra Císařovského. Vaše myšlienky dá do toho správneho poradia objekt „Srdce“ od Martti Aihu a nakoniec zablúdite v snoch Erny Masarovičovej, nebojím sa povedať, majstrovskej to našej slovenskej umelkyne. Práca zo železom je nesmierne uvoľňujúca a železo nie je také nekompromisné ako drevo či kameň a tak chápem aj všetky „železné“ diela. Železo odpúšťa, mení sa ako my a predsa si zachováva svoju podstatu, aj z týchto diel je to cítiť. Nechcem sa venovať jednotlivým autorom či dielam, je to z môjho pohľadu skôr rôznorodá zmes prác, len skôr vábim na túto super výstavu. Dve diela som už spomenul, ale myslím, že i ostatné stoja aspoň za malý kuk.
Galéria SODA je stále mimo prevádzky, ale už sa čoskoro tešíme na jej otvorenie 🙂 a galériu ZAHORIAN & VAN ESPEN s jej krátkou otváracou dobou pri tomto jesennom zhone trošku nestíham.
Celá debata | RSS tejto debaty