„Na HO“ – to nie je meno môjho nového čínskeho priateľa, ktorý lajkol môj príspevok na Linkidlne. Je to nová skratka v mojom živote, s ktorou sa učím užiť – je to som „na Home Office“. Z dôvodu koronavírusu mi môj milý zamestnávateľ udelil prvýkrát tento benefit.
Už večer som si prestavil budík na mobile zo šiestej hodiny rannej na siedmu, ale budík nezazvonil, zobudil som sa skôr a vypol som ho. Vstávam, chodím po dome, idem sa umyť, chodím po dome. Vleziem späť do postele, otváram notebook a začínam vybavovať maily, telefonovať a práca sa zrazu len tak hrnie. No opäť vyliezam von z postele k dcére, ktorá má dnes prvú online hodinu v živote a hneď tak zavčasu ráno. I deti zažívajú rôzne nové prekvapenia. Čakám napätý a počúvam, či sa dcéra úspešne pripojila a komunikuje.
O pól deviatej som už poriadne hladný a ideme raňajkovať. Dosť neskoro, ale nakoniec bolo ráno pracovne intenzívnejšie ako som čakal. Pozerám, že vonku fúka nepríjemný vietor. S kolegom ešte debatujeme cez skype, čo robia všetci ostatní, podobní ako ja. Zhodli sme sa na tom, že zásoby alkoholu budú zásadné a varenie je nevyhnutnosť.
Koniec raňajok je rýchly, mám konferenčný hovor, jednému kolegovi to stále padá, nedivíme sa, býva v mieste bez poriadneho signálu a pevnej siete. Prichádzajú ďalšie úlohy. Takto som si HO vôbec nepredstavoval. Aj mne idú niektoré programy pomalšie, u niektorých neviem, či ich už refrešnúť alebo ešte mám pozerať na krútiace sa koliesko. Prácu, ktorú urobím za desať minút, mi trvá urobiť teraz trikrát toľko. Už som bol aj na čokoládu v špajzi. Posteľ je už celá dohužvaná, vyzerá to, akoby som tu sexoval celý deň, ale ja len pracujem, žiadny po..hub sa nekoná. Od zajtra si musím zriadiť nejaké detašované pracovisko, nejaký kútik v dome so stoličkou a stolom, kde je kľud.
Je čas obeda, v bruchu mi skrúca, ale nestačí zájsť do jedálne. Našťastie máme obed z nedele, tak iba zohrievam a telefonujem. Zdá sa mi, že tieto dve činnosti sa dajú skĺbiť dokopy. Myslieť, neznamená vedieť, mäso mi trošku prihorelo, dávam to za vinu samozrejme dcére. Ešte na ňu nekričím. Riad sa akoby zázrakom dostal do umývačky, avšak vždy ju zapína manželka, som negramotný umývač riadu.
Opäť ležím v posteli a pracujem, pracujem a trošku nadávam, zrazu riešim príklad z fyziky z hustoty kvapalín. Googlim a riešenie sa mi zdá super. Po krátkom teste som to dal na edupagi s dcérou na necelých 76 %, som spokojný, dcéra nie. Zase pracujem, ak to takto ďalej pôjde, dám sa na univerzitu tretieho veku alebo si urobím dorobím doktorantúru.
Môj vedúci ide na neskoršiu poobednú poradu, ešte toto a vypnem sa, na dnešný HO toho bolo až až. Volám najbližšiemu kolegovi, ten už je trošku v nálade, ráno začal pohárikom špeciálnej protivírusovej slivovice, na obed varil rozmrazené bravčové stehno v nejakej vínovej omáčke, pridal k nej aj seba.
Opäť sa vraciam k práci, nechce sa mi a tak počúvam hudbu a pracujem na tabuľkách, ktoré som už dávno chcel poľudštiť, skrášliť a vyšperkovať.
Ešte vygooglim niečo dobré na večeru, nech ma pochváli aj manželka, keď príde.
HO je ťažká vec, okrem toho, že musím spraviť skoro všetko, čo v práci, je zdvojnásobený počet telefonátov, okrem toho musím navariť alebo zohriať obed, upratať, učiť sa a robiť režim dňa deťom. Ešte aj zdvojnásobiť kontrolu podriadených, či seba samého. Ako dlho toto vydržím… A že vraj benefit!