Vyhodil som z môjho vankúša všetko perie preč a môj krásny zaslintaný biely vankúš som vypchal nádhernými ulitami, lastúrami a mušľami z letných dovoleniek. Z Talianska, Grécka či Chorvátska. Teraz mám hlavu položenú na vankúši plnom spomienok, len sa nesmiem ani pohnúť, lebo tak zaštrkocú, že ma okamžite preberú zo sna.
To je hrozné tieto moje úvody, ale nechcem vždy začať z mosta do prosta.
Galéria Čin Čin: názov výstavy „Veci, na ktorých mi záleží“, autorka Erika Miklóšová, trvanie 7.3. – 30.3.2018. Erika Miklóšová rada experimentuje (s druhmi farieb), pričom jej výsledok si vieme zatriediť, vieme si s ním v hlave poradiť a ešte nás aj baví. Tento krát využíva prostriedky maliarov natieračov z minulého storočia, ktoré máme ešte v spomienkach alebo niektorí dokonca aj na stenách v starých chalupách, a základnú vrstvu diela vytvára maliarskym valčekom. Je to základ, o ktorý sa môžeme oprieť, ktorý nás s niečím spojí a od začiatku nás posúva do podvedomých súvislostí, korelácii, podprahovo si loví naše spomienky (najmä pri obraze „Still – life with a dress and a west“). Vrchnú vrstvu tvorí pohodené oblečenie, tak ako ho vyzlečiete a niekde prevesíte, v spálni, vo vašej osobnej zóne, ktorú vidíte len vy sám alebo vaša najbližšia rodina. Opäť tým vyvoláva vaše čisto osobné pocity, ktoré sa ťažšie zmierujú s tým, že vidia niekoho, pre vás cudzieho človeka, intimitu, jeho veci. Hoci vy ich máte doma rovnako pohodené, ako on. Všetko je podopreté zmenou techník: na podklade – akryl a na vrchnej vrstve – suchý pastel, čo v prípade autora spája ale v prípade nezainteresovaného diváka výrazne oddeľuje tieto dva druhy spomienok, kde každá je z iného času. Mne sa to páčilo, jednak mám rád experiment, či prácu, ktorú len tak nevidno, veľmi pekné. Super, že je z toho urobená celá séria, výstava dostáva tak ucelený charakter. Uvidíme, s čím príde táto detimilovná umelkyňa nabudúce, tešíme sa.
Galéria 19: názov výstavy „Priestor pre meditáciu“, autor Michal Kern, trvanie 23.02. – 08.04.2018. Ja sa musím priznať, že som sa s tvorbou tohto zosnulého umelca (1938 – 1994) stretol prvý krát, nejako mi jeho tvorba ušla. Gro jeho tvorby pochádza z obdobia socializmu, ale tým by som ho necharakterizoval, skôr by som povedal, že skúmajúci umelci z tohto obdobia stoja často na pomedzí príroda – pokrok – človek. Na jeho dielach je to obzvlášť cítiť, myslím v tom pozitívnom smere. Táto retrospektívna výstava je – neviem, kde by som začal. Človek ostane plný jeho tichých osobných myšlienok, ktoré sú skoro pod každým dielom ako krátky koment, dnes by sme ich možno nazvali i ekologickými či existencionálnymi, zopár úryvkov dám: „Stopy sú dokladom našej existencie. Chcem zanechať stopu v prírode v súlade s jej životom.“, „Vytvoril som líniu bod po bode, krok za krokom. Zložil som ju z pocitov a zážitkov. Napísal som ju do snehu sám sebou (svojím telom)“. Mne sa mimoriadne páčili tie, ktoré komentovali jeho spôsob tvorby, napr.: „Skúmam pocit pri perforovaní (papiera). Je podobný prebáraniu sa cez snehovú kôru.“ alebo „Zobrať do jaskyne zrkadlovú fóliu.“. Neviem, či dostatočne tieto výroky odkrývajú to, čo je na výstave, ktorá pozostáva najmä z jeho kresieb, fotografií a rôznych kombinovaných techník. Možno tú výstavu treba uchopiť nie až tak vážne ako vyzerá, skôr by som ju zobral z pohľadu, ako sme sa my ľudia pozerali na veci, na život v predošlom období. Silná vec je aj „Kresba z jaskyne“, posledné autorov dielo, myslím, že to ostane na dlho v pamäti. V tejto rozbúrenej dobe, trocha myšlienok, ktoré vedú tým správnym smerom nie je na škodu.
DOT. – Contemporary Art Gallery: názov výstavy „Look Around You“, trvanie 10.03. – 08.04.2018. Á opäť kolektívna výstava (L. Prochazka, S. Komaček, P. Kašpar, M. Kaminský, R. Dranga, J. M. Teringa, M. Myslovič, D. Chmeliar), kde sa mladí schopní a nadpriemerní (podľa kurátora) autori, snažia ukázať niečo zo svojej najnovšej vysokoškolskej tvorby. A ja s kurátorom súhlasím, po dlhšom čase v DOT celkom fajn výstava nových vecí. Dali by sa dať aj iné prívlastky ako moderné, aktuálne alebo progresívne, atď. Mne však stačí, že tie veci majú svoju hlavu a pätu. Samozrejme, pri kolektívnej výstave sa miešajú jednotlivé techniky či myšlienky, ktoré sa v takom menšom priestore nevedia vždy „osamostatniť“, ale OK. Môj názor je tiež podobný kurátorovmu, keď píše, že mladí dostávajú málo priestoru. Nebudem sa venovať jednotlivým autorom ani ich dielam, prepáčte, mená autorov sú mi ešte príliš neznáme a diela si je treba jednoducho pozrieť. A možno by som predsa len spomenul dielo „cable man“, či „Vlastnosť č. 1“ alebo donekonečna sa otvárajúcu a zatvárajúcu strechu auta. Toto zaujme úplne každého. Už len opakovať takéto výstavy, možno i v trošku väčšom, doplniť to trebárs o nejaký videoart, či niečo hlučnejšie a ísť s tým trošku aj do ulíc, nech je o týchto umelcoch o niečo viac vedieť. Ešte trošku kritiky: nepomáha tejto výstave, že ju DOT tají na svojej internetovej stránke a cable mana z dôvodu šetrenia elektrickej energie je potrebné, aby ste si zapli sami, kto nájde vypínač, tomu dávam plusko J.
V ostatných galériách, ktoré si dovoľujem komentovať ešte pokračujú februárové výstavy (ZAHORIAN & VAN ESPEN galéria – Sky gravity – R. Ondák – Š. Papčo, White & Weiss galéria -Adam Štech – Z brucha, Soda gallery -Nika KUPYROVA – Otis Rem), tak sa ešte krátkym komentom dotknem SPP galérie, kde vystavuje galéria Gwerk diela Karola Ondreičku. Mám slabosť na grafiku, preto táto komerčná zastávka. Kombinácia lept – akvatinta – mezzotinta – suchá ihla, to je taký exkurz do úplne iného sveta, kde K. Ondreička vedel ako to chodí. Kto sa bude venovať tento mesiac takým prízemným veciam ako je zmena dodávateľa energie, môže si na chvíľu odskočiť potom ako mu automat pridelí číslo, podobne ako v nejakom absurdnom filme.